Pán, o ktorom hovorím, sa volá Štefan a je žiakom mojej mamy. Neobyčajný však nie je tým, že ako 38-ročný navštevuje cirkevnú umeleckú školu, ale tým, že aj napriek svojmu hendikepu sa rozhodol, že sa naučí hrať na klavíri. Pán štefan je totiž nevidiaci.
Ako taká hodina s nevidiacim žiakom prebieha? Takmer tak isto ako s ktorýmkoľvek iným žiakom, no rozdiel je ten, že všetko, čo sa povie alebo zahrá je starostlivo zaznamenané na diktafón. Mama najprv nadiktuje teóriu, vysvetlí ju aj s pomocou klavíra, potom sa venuje konkrétnej skladbe. Pomaly aj s hlasným počítaním dôb zahrá tie takty, ktoré je treba sa naučiť. Pri súhre rúk diktuje noty pravej aj ľavej ruky, to je pre nevidiaceho niekedy náročné na pochopenie. Ale tam, kde je pevná vôľa predsa žiadne prekážky neexistujú! Pomocou špeciálneho zvukového programu pre nevidiacich sa potom nahrávky z diktafónu doma prenesú do počítača a domáca úloha sa môže nacvičovať.
Ako masér má pán Štefan od roboty stvrdnuté ramená, ktoré sa musia stále pri hre uvoľňovať. Niekedy mama prehráva učebnú látku aj položením svojich rúk na jeho ruky. To preto, aby poznal aj správny prstoklad.
Mamkin neobyčajný žiak má takú radosť z hry, že hovorí, ako sa mu nechce ísť po hodine do roboty, najradšej by novú látku hneď opakoval doma. (Toto mne napríklad ako žiačke vždy chýbalo.)
Tichým spoločníkom na hodinách je aj vodiaci pes Tony... toho mama ešte hrať na klavíri nenaučila. :-)
